SLOVNÍK PORCELÁNU A KERAMIKY

Hlavní stránka / ČLÁNKY / SLOVNÍK PORCELÁNU A KERAMIKY

1.1.2013

SLOVNÍK PORCELÁNU A KERAMIKY

Arita. Nejstaršia a najvýznamnejšia oblasť výroby japonského porcelánu v distriktu Hizen. Modrobiely aj polychrómny porcelán tamojšej produkcie vyvážaný z prístavu Imari dosiahol rýchlo svetovej známosti. Arita je ešte dnes najvýznamnejším strediskom výroby japonského porcelánu (viz Imari, Kakiemon, Nabešima, Nišiki-de, Hirado).

Atmosféra v peci. Viz Oxidačné a redukčné pálenie.

Ball Clay (angl.). Tvárlivý íl, tmavo zafarbený organickými súčasťami, po vypálení svetlý až biely. Pri ťažení sa odlupuje v hrudách (ball = hruda). Zvyšuje tvárlivosť keramických hmôt. Balzam. Spojivo do naglazurních farieb a emailov.

Barbotine (fr). Výraz pre stekutenie hliny čiže šlikr (barboter = čvachtat v blate). Barbotine v pastózným nánosu sa uplatnilo ako dekor na neskorogotickej rímskej keramike (terra sigillata, terra nigra). Farby hlinité. Farebné engoby (biela, žltá, červená, hnedočierna) nanášané ako dekor pred vypálením napr. na hlinený tovar neolitických keramik.

Farby nízkeho žiaru (petit feu). Termín pre farby nanesenej na už vypálenú glazúru (naglazurnej farby, emaily atď.) a vypálené pri teplote okolo 800 °C.

Farby vysokého žiaru (grand feu). Termín pre farby vypaľujúce sa zároveň s glazúrou (podglazurný, majolikový, kobaltový porcelánový dekor atď.) pri teplote od 1 000 °C výššie.

Bělnina. Hlinený tovar s bielym průlinčitým črepom.

Bentonit (angl.). Veľmi plastický íl sopečného pôvodu. Obsahuje vysoké percento montmorillonitu. Už malé množstvo zlepšuje plastičnosť keramických hmôt. Meno je odvodené od náleziska vo Fort Bentonu v USA.

Bianco sopra azzurro (ital.). Dekor krycou bielou farbou na modrej cíničitej glazúre, nazyvaný tiež Berettino. Používaný od začiatku 16. storočia na majolice vo Faenze a Benátkach, v 17. storočí tiež vo francúzskej produkcii v Nevers.

Bianco sopra bianco (tal.). Dekor krycou bielou farbou na slabo modrasté či našedlé ciničitej poleve. Používal sa od začiatku 16. storočia na talianskej majolice vo Faenze, Castel Durante ai. V 18. storočí sa podobná technika používala aj v niektorých strediskách v Anglcku, Francúzsku a Nemecku.

Biskvit (fr.). Neglazovaný porcelán, vypálený na teplotu pre výpal glazúry. Niekedy je tento výraz používaný aj pre akýkoľvek neoglazovaný vypálený črep.

Bizen. Japonská provincie, ktorá dala meno tamojšej neglazúrovanej tvrdej červenej kamenine typu buccaro, inšpirované produkciou čínskeho strediska Ji-sing. Tvrdý hladký povrch má kovový lesk a podobá sa bronzu. Od polovice 17. storočia sa vedľa červenej kameniny (Aka-Bizen) objavuje tiež bridlicovo šedomodrá (Ao-Bizen).

Blanc de Chine (fr.). Čínský veľmi priesvitný mäkký porcelán pochádzajúci z posledného obdobia vládnucej dynastie Ming a vyrábaný v Te-chua, v provincii Futien. Biele až slonovinové nemaľované figúry, ale aj nádoby s rastlinnými motívmi. Významný export do Evrópy v 17. - 18. storočí. V Číne je niekedy označovaný termínom Paj-c’.

Bod topenia. Stupeň teploty, pri ktorom sa surová glazúra mení v sklovinu.

Bone China (angl.). Viz Porcelán kostný.
Bóttger (Johann, Friedrich, 1682 - 1719). Slavny nemecký alchymista a keramik, ktorý vo svojej drážďanskej manufaktúre najprv objavil v rokoch 1706 - 1707 jemnú neprůlinčitu kameninu (viz nižšie), v ďalších rokoch prvý evrópsky pravý porcelán. V roku 1710 bol kurfirstom saským postavený do čela novozaloženej porcelánky v Míšni.

Bóttgerova kamenina. Pri pokusoch odkryť záhadu výroby porcelánu objavil Bóttger v rokoch 1706 - 1707 jemnú, červenohnedú neprůlinčitu hmotu, zodpovedajúcu čínskym kameninám strediska Ji-sing v provincii Tian-su (viz Buccaro). Tvrdosť tejto kameniny umožňovala opracovanie povrchu brusom, hladením a rezbou. Niekedy bola táto Bóttgerova kamenina farebne mramorovana a broúsena a označovaná ako jaspisový porcelán.

Buccaro (port.). 1. Všebecný výraz pre neglazovanú keramiku, importovanú od stredoamerických a juhoamerických Indiánov do Španelska a Portugalska. používal sa tiež pre neglazovanoú španielsku a portugalskú keramiku 16. - 18. storočia. 2. Toto portugalske označenie sa uplatnilo aj pre neglazovanú červenú kameninu Ji-sing-yao, ktorá sa objavila v importe z Číny v 17. storočí, a pre japonskú kameninu Bizen. V Evrópe ju reprodukoval Bóttger (viz Bóttgerova kamenina) a predtým John Dwight vo Fulhamu a holandský keramik Ary de Milde.

Bucchero nero (talian.). Keramika z čiernej, tvrdo vypálenej hliny s lesklým povrchom. Tenkostenné nádoby s rytým dekorom sa označujú ako bucchero sottile, hrubostennej nádoby s reliéfnym dekorom ako bucchero pesante. Vyrábali sa vo východnej Iónii a Etrurii asi v 8.- 6. storočí pr. n. l.

Býčia krv. Slovenský preklad francúzskeho komerčného názvu Sang de boeuf pre porcelán s meďnatými červenými glazúrami, pálenými v redukčnej atmosfére. Čínskym majstrom sa podarilo túto polevu vytvoriť na nemnohých vzácnych porcelánoch 15. storočí a je označována ako „posvätná červená“ (Ťi-chung). V 17. storočí polevy dosiahli intenzívnejšej farby (čin. Lang-yao). Z početných variantov je najznámnejšia „poleva broskyňových kvetov“ (angl. Peach-bloom, čin. Tiang-tou-chung, fazuľová). Evrópski napodobitelia boli najúspešnejší v tzv. „flambe“.

Camaïeu, en (fr.). Maľba na vypaľované glazúre v rôznych tónoch tej istej farby.

Cararský porcelán. Viz Porcelán biskvitový.

Cch’-čou-yao. Častý typ klasickej čínskej kameniny vyrábaný v 10. - 14. storočí v rôznych strediskach krajiny. Črep je takmer vždy prekrytý náčrepom, dekor je maľovaný alebo rytý v náčrepu, niekedy v farebných glazúrach a výnimočne nanesený na glazúru v zelených a červených emailoch. Názov má podľa významného keramického strediska v provincii Che-nan.

Cibuľový vzor. Pôvodný podglazurní kobaltový dekor stolného míšeňského porcelánu, inšpirovaný čínskymi vzormi. Hlavné motívy však nezobrazujú cibuľu, ale štylizovanú podobu granátových jabĺk a lotosových kvetov.

Coperta (talian.). Priehľadná olovnatá glazúra prekrývajúca dekor maľovaný na nepriehľadnej cíničitej glazúre talianskej majoliky a dodávajúca povrchu vysoký lesk. Na holandskej fajansi sa označovala termínom kwaart.

Cernofigurová keramika. Typ dekorácie gréckej keramiky od polovice 7. do začiatku 6. storočia pr. n. l., vykonanej čiernou redukčnou farbou na červenom podklade. Detaily kresieb boli ryté, niekedy boli dokresľovane bielou maľbou.

Čierny čadič (angl. Black Basalt alebo Basalt Black). Čierna neglazovaná keramika sa produkovala v anglických strediskách staf-fordshirské oblasti asi od roku 1740. V roku 1769 ju Josiah Wedg-wood zušľachtil a označil ako Black Basalt. Podľa reliéfního dekoru staroegyptských motívov bola tiež označovaná ako „Egyptská čierna“.

Červenice. Hlina s výrazným obsahom oxidu železa, ktorá sa vypaľuje do červena.

Červenofigurová keramika. Dekorácia gréckej keramiky zhruba od roku 530 do prelomu 4. a 3. storočia pr. n. l. Figúry boli vynechané v čiernej redukčnej farbe, ktorá kryla celý povrch nádoby a ktorej bola vykonaná aj jemná kresba.

Červený porcelán. Označenie používané niekedy pre neglazovanú kameninu typu buccaro (viz Bóttgerova kamenina).

Čínske Imari. Obchodný úspech japonských porcelánok v Arite prinútil okolo roku 1700 císárskej čínskej dielne v Ting-te-čenu, aby časť produkcie na export prispôsobili technikou a štýlom polychromnému „brokátovému“ porcelánu japonskému. Výrobky sa líšili len nepatrnými odtienmi farieb a detailmi dekoru. Zreteľne je však odlišuje kvalita črepu a glazúry.

Čínsky mäkký porcelán. Chua-š, doslova mydlový kameň, je označenie nepravého porcelánu. Tento čínsky „soft paste“, v ktorom bolo použité pegmatitu alebo steatitu, nebol však na rozdiel od evrópskeho mäkkého porcelánu náhradou porcelánu. Bol v 17. a 18. storočí vytvorený ako optimálny podklad pre veľmi jemnú štetcovitú maľbu podglazúrnym kobaltom.

Čching-paj (čin.). Termín tradičnej čínskej odbornej literatúry bol dlho interpretovaný ako ekvivalent termínu jin-čching, označujúci starú porcelánovitú kameninu s zelenkavou polevou. Až moderný čínsky bádatelia dokázali, že označoval „modrobiely porcelán“ (viz nižšie).

Dekor „ryžových zŕn“. Dekor porcelánu vzniknutý prepíchaním plášťa nádoby do otvorov v tvare ryžových zŕn, ktoré sa zaplnia glazúrou a zostanú priesvitné.

Delft. Holandské prístavné mesto, preslávené od polovice 17. storočia výrobou fajansy, ktorá tvarmi a dekorom napodobňovala sprva dovážaný čínsky modrobiely porcelán z prelomu 16. a 17. storočia, neskôr aj polychrómny porcelán typu „famille verte“.

Diturvit. Československá keramická hmota, pôvodne vytvorená pre výrobu sanitárnej keramiky. Moderný výtvarníci rozšírili jej použitie.

Email (smalt). Sklovina sfarbená oxidy kovov. Má veľmi nízky bod tavenia, do 800 °C, preto sa nanáša na vypálenú glazúru alebo biskvit a znovu páli v muflovej peci (petit feu). Bola známa perzským keramikom hlavne v Rhages asi od 13. storočia. Približne v tom istom čase sa začala používať aj v Číne.

Fajáns (z fr.). Názov odvodený od mena talianskeho strediska majoliky, Faenzy. V odbornej literatúre sa používa jednak pre majoliku vyrábanú mimo územia talianska, jednak pre úplne iný druh keramiky, hlinený tovar starovekého Egypta a Blízkeho východu, krytou sčasti glazúrou.

Famille (fr.). Doslovne rodina. Toto označenie použil v 19. storočí francúzsky historik umenia. Albert Jacquemart ku klasifikácii čínskeho polychromného porcelánu podľa dominantnej farby. Ako Famille verte (zelená rodina) je označovaný porcelán obdobie Kchang-si (1662 - 1722), v ktorého dekore prevažujú zelené emaily, sekundované naglazurnou modrou. V Číne sa používa označenie jing-cchaj (tvrdé farby). Ako Famille rose (ružová rodina) je označovaný porcelán obdobia Jung-čcheng (1723 - 1735) a Cchien-lung (1736 - 1795), kde sa výrazne uplatňuje ružový email sfarbený zlatom. Čínska literatúra označuje tento typ termínom žung-cchaj (mäkké farby). Ako Famille jaune a Famille noire (žltá a čierna rodina) sa označuje porcelán, kde žltá, prípadne čierna, kryje celé pozadie farebného dekoru.

Frita. Sklená tavenina, zložka evrópskeho „mäkkého porcelánu“, farieb a glazúr.

Glazúra. Sklovitý kryt keramického črepu. Hlavné druhy glazúr podľa zloženia sú: olovnaté, cíničite, soľné, živicové a hlinité. Glazúry cíničite. Biele nepriesvitné glazúry vznikajúce pridaním oxidu cíničitého do olovnatej glazúry. Používajú sa najmä na majoli-ce a fajansy.

Glazúra hlinitá. Glazúra, ktorej jedinou alebo podstatnou súčasťou je nízkotaviteľná hlina, ktorá pri vypáleni sline.

Glazúra kryštalická. Glazúra, v ktorj sa pri chladnutí tvoria kryštály podobné kvetom na zamrznutých oknách.

Glazúry olovnaté. Nízkotaviteľné glazúry obsahujúce väčší diel oxidu olova. Používali sa v rímskej keramike, v obmedzených epochách v čínskej pórovine (viz nižšie). V islamskej aj evrópskej keramike boli najpoužívanejšími glazúrami. U nás napr sú typické pre ľudovú hrnčarinu.

Glazúry soľné. Dosahujú sa na vysokožiarnej kamenine vhodením kamennej soli do pece v konečnej fáze pálenia. Vtedy vzniká oxid sodný a vytvára z kremičitanou tenký, ale tvrdý povlak polopriesvitných glazúr.

Glazúry stékavé. Veľmi mäkké olovnaté glazúry, ktoré pri vypaľování vtekajú do normálnej glazúry a vytvárajú náhodné obrazce. Glazúry troch farieb (Čín. san-cchaj, v komerčnom označení tiež „špenát a vajcia“). Olovnaté glazúry v základnej škále biela, zelená, hnedá, prípadne jantarovo žltá, fialová a modrá. V čínskej keramike zhruba od polovice 7. až do polovice 8. storočia boli nanášané cez seba, takže sa vzájomne pretekala. Na čínskej kamenine lokálnych dielni 15. - 17. storočia sa uplatňovali samostatne, niekedy boli oddelené a vyzdvihnuté líniami hraníc ako skliepkovať emaily na bronz.

Glazúry živicové. V čínskej porcelánovej kamenine sú jednou z hlavných zložiek ako črepu, tak glazúry. Pri tavení týchto glazúr (viz Seladon) môže byť katalyzátorom buď potaš alebo pegmatitu (prírodný granit), alebo samotný zásaditý živec. Výsledkom sú vždy „seladonové glazúry“, farebne odtienené len množstvom prímesí oxidu železa.

Grafitovaná keramika. Črep sa pokryje, prípadne maľuje hlinenou engobou s prímesou cca 50 % grafitu a potom vypaľuje bez glazúry.

Grisaille (fr.). Maľba na glazúre v rôznych odtieňoch sivej. Termín častejšie v maľbe a kresbe.

Grotesky. Ornament zložený z fantastických postáv ľudí a zvierat v kombinácii s motívmi rastlinnými. Obľúbený dekor talianskej majoliky 16. storočia. Termín s oprávneným častejšie používaný v renesančnej architektonickej výzdobe a nástennej maľbe.

Habánska fajansa. Keramika, ktorú vyrábali v 17. storočí na Morave a Slovensku Habáni, členovia náboženskej sekty novokrstencov. Do českých a slovenských krajín sa v 16. storočí prisťahovali zo Švajčiarska a Nemecka.

Hagi. Keramické stredisko v Japonsku v distrikte Nagano, založené koncom 16. storočia kórejskými hrnčiarmi. Hagi-jaki je kamenina s sivobielou krakelovanou glazúrou, niekedy prechádzajúce do lososovej ružovej. V Hagi doteraz pracujú tradičnou technikou ako miestny hrnčiari, tak významný moderný keramici.

Hárysování glazúry. Nežiaduce praskanie glazúry, zavinenej na rozdiel od kraklé nerovnakým zmršťováním glazúry a črepu pri chladnutí.

Hirado. Porcelánka v Mikavači neďaleko Arity, protektorovaná feudálnym rodom Hirado. Od polovice 18. storočia asi do roku 1830 vyrábala náročný porcelán s mliečne bielou polevou a jemným kobaltovým dekórom ľahších odtieňov.

Hispano-maurská keramika. Keramika islamského pôvodu s listovým dekorom na cíničitej glazúre. Do Španielska sa dostala s moslimskou okupáciou koncom 14. storočia. Hlavným strediskom výroby bola Malaga, neskôr Valencia.

Hlina dlhá. Tvárna, plastická hlina vhodná na modelovanie. Hlina krátka. Málo plastická hlina, ktorá sa pri modelovaní láme a trhá.

Hrnčina. Všetka keramika s farebným průlinčitým črepom. Viz tiež Pórovina.

Chenanské temmoku. Kamenina s hnedými a čiernymi glazúrami vyrábaná v-severočínských strediskách. Črep je svetlý, takmer biely, glazúra silná a hustá, najčastejšie čierna, zdobená hrzavými škvrnami, niekedy tiež rozsevom tzv. olejových škvŕn.

Chien-yao (čin.). Kamenina s tmavo hnedou až čiernou glazúrou, niekedy s výkvety „Oil spot“ (olejové škvrny) alebo „Hare’s Fur” (králičia srsť). V japonskom prostredí je táto kamenina nazývaná Temmoku.

China. Anglický názov pre porcelán. Vznikol v 18. storočí z označenia dovážaného čínskeho porcelánu ako „China ware“. Chinoiserie (fr.). Evrópsky dekor s pseudoorientálními motívmi, inšpirované od konca 17. storočia dovozom čínskych predmetov. Chromolit. Viz Inkrustácie.

Chiin-yao (čin.). Zvláštny druh seladona z obdobia Sung. Typické pre túto keramiku sú sivé až sivomodre glazúry s červenými meďnatými škvrnami.

Impasto (talian.). Pastózna maľba s modrým pigmentom na bielej glazúre. Je to typický dekor niektorých centier talianskej majoliky v 15. storočí.

Inkrustácie. Technika, pri ktorej dekor vytlačený alebo vyrytý do črepu sa vyplní náčrepím inej farby a potom sa zreže do roviny ostatného črepu. Tvrdá neglazovaná kamenina zdobená touto technikou sa nazýve chromolit.

Ji-sing. Okres v čínskej provincii Ťang-su, kde sa vyrábala neglazovaná červenohnedá či sivočierná kamenina typu buccaro. Je pokladaná za najvhodnejší materiál pre čajový riad. Jing-čching. Typ čínskej porcelánovitej kameniny s „tieňovo modrou“ glazúrou. Dekor pod glazúrou je rytý, škrabaný alebo tlačený z foriem. Tento typ sa vyrábal až do 14. storočia v rôznych strediskách severočínskej provincii Che-nan a juhočínskej provincii Če-ťiang. Jiie-vao. Jue je starý názov dnešného distriktu Šao-sing v čínskej provincii Če-ťiang. Bolo to jedno z najstarších a najproduktivnejších stredísk porcelánovitej kameniny s seladonovými glazúrami. Už v prvých storočiach n. 1. dosahovali obdivuhodné kvality. Jue-yao sa v 10. storočí stal prvným keramickým strediskom kontrolovaným císárskym dvorom.

Kal liaci. Keramická mäsa zo stekutivom (20 - 40 %), rozplavená malým množstvom vody.

Kal vodný. Hlina rozplavená vodou (60 - 80 %) bez stekutiva. Kakiemon (Sakaida, 1596 - 1666). Od čínskych keramikov sa naučil techniku emailovánia porcelánu. V Arite otvoril vlastné dielne, založil dedičný rod, ktorého potomkovia pracujú v keramike dodnes, a vytvoril špecifický štýl dekoru, ktorý nesie jeho meno. Porcelán štýlu Kakiemon sa napodobňoval v rôznych evrópskych porcelánkach, najúspešnejšie v Chantilly, Míšni, Chelsea aj.

Kamenina (nem. Steinzeug, angl. stoneware, fr. gres). Označenie pre keramiku, ktorej črep je dokonale slinutý, nepriepustný a zvonivo tvrdý (s výnimkou porcelánu). Vypaľuje sa v teplotách nad 1 000 °C. Čínština používa termínu „c“ ako pre kameninu, tak pre biely priesvitný porcelán. Je to totiž napospol kamenina zložením, glazúrou aj vlastnosťami príbuzná porcelánu, pretože jej zložkou sú taktiež živce a kaolinité hliny. Preto túto čínsku kameninu niekedy označujeme ako porcelánovitu kameninu. Najstaršia porcelánovitá glazovaná kamenina bola vykopaná v čínskych hrobkách z doby asi 1500 rokov pred n. l. Največšieho rozkvetu dosiahla v 10.- 15. storoší.

Kantonská keramika. Dosť hrubozrnná hrubostenná kamenina s sivomodrými glazúrami sa vyrábala v provincii Kuang-tung od 12. storočia a podľa najvýznamnejšieho strediska býva označovaná ako Š’-wan-yao. Asi v posledných piatich storočiach sa tamojšej produkcie zameriava viac na dekoratívnu keramiku, často figurálne s širšou farebnou škálou glazúr.

Kantonský porcelán (angl. Canton China). Označenie pre porcelán 18. storočia, ktorý sa síce vyrábal v Ting-tečenu, ale zdobil emaily v Kantone na objednávku a niekedy aj podľa predlôh dodaných evrópskymi obchodnými spoločnosťami.

Kaolín. Základná surovina porcelánu, zemina vzniknutá dekompozícia pegmatitu a granitu. Názov je odvodený od bohatého čínskeho náleziska na hore Kao-ling u Ting-tečenu.

Karacu. Oblasť na japonskom ostrove Kjúšú v provincii Hizen, kde sa vyrábala glazovaná keramika od 13. storočia. V16. storočí tam boli presťahovaní kórejskí hrnčiari, ktorí zaviedli výrobu tvrdej kameniny, niekedy maľované oxidom železa pod špinavú priesvitnou glazúrou.

Ke-yao. Doslova „keramika staršieho brata“, ktorým je mienený starší
Čang, ktorý pracoval v Lung-čchuanu ve 12. storočí. Jeho špecialitou boli krakelované glazúry. Ako glazúry typu ke-yao sú označované aj krakelované glazúry na neskorších porcelánoch. Keramika. Všetky predmety vyrobené z hliny, ktorá prekoná chemické zmeny vplivom teploty nad 600 °C.

Keramika zakurovaná (čierná keramika). Neglazovaná hrnčina pálená v poľnej peci v redukčnom, silne zadymenom ovzduší. Sadze usadené v póroch črepu činí nádobu čiastočne neprůlinčitu. Kijomizu-jaki. Japonská pórovina zdobená emaily a zlatom, ktorá sa od 17. storočia vyrábala v niekoľkých dielňach kjótskej štvrti Kijomid-zu.

Korjó. Názov kórejskej dynastie (936 - 1392), ktorý okrem to označuje kórejsku kameninu s seladonovými polevami. Jej dekor je buď rytý pod glazúrou alebo intarzovaný v bielom a čiernom náčrepu.

Kostný popol. Popol z hovädzích kostí používaný aj na výrobu tzv. anglického kostného porcelánu.

Kraklé (z fr.). Sieť prasklín v glazúre, najmä vyvolaná a niekedy zdôraznená zatrením farby alebo tuše. Riedka sieť väčších kraklu je v čínskej keramike označova ako „krabie klepetá“, hustá sieť drobné krakelury ako „rybie ikry“.

Kuan-yao (čin.). „Císárska keramika“ vyrábaná v sangskom sídelnom meste Kohaj-fengu, po jeho páde v roku 1127 v Chang-čou. Jej glazúra je väčšinou zdobená krakly.

Kukačka. Starý hrnčiarský nástroj k maľovaniu glazúrou či náčrepovou hmotou. Je to hlinená nádobka s nalievacím a výtokovým otvorom, na ktorom je nasadené zrezané husacie brko. Názov je odvodený od zvuku, ktorý nádoba vydáva, keď sa pred maľovaním zatrepe usadeným barvítkom.

Kutáni. Japonské stredisko výroby porcelánu v provincii Kaga, patronované aristokratickým rodom Maeda. Porcelán Kutáni sa v 17. storočí vyznačuje expresívnym dezény vykonanými silnými vrstvami emailov intenzívnych fariev. V 19. storočí bol v obľube dekor železitou červenou a zlatom.

Leštená keramika. Črep sa pred vypálením vyleští drevenými alebo kostenými hladidlami, a tak po vypálení dostane hladký lesklý povrch.

Listr. 1. Čierna farba dekoru antickej keramiky. Ide o koloidný roztok z tej istej hliny ako je črep. Náročným vypaľovaním za striedavej oxidácie a redukcie vznikala čierna metalicky lesklá hlinitá glazúra, zliata s povrchom nádoby. 2. Metalicky irizujúce glazúry či farby na keramike či porceláne. Vznikajú pri redukčnom pálení z oxidov alebo solí kovov, ktoré dávajú základný odtieň zafarbenia. Listrove farby boli známe Arabom 13. storočia, odtiaľ boli v 14. storočí prevzaté ve Španelsku a v 16. storočí v Derute a Gubbiu. Novo sa lister uplatnil na porceláne asi od polovice 19. storočia. 3. Roztok kovových solí, nanášaných na vypálenú glazúru a znovu vypálených v oxidačnom prostredí cca 700 °C.

Litofanie. Negatívný reliéf na biskvitových porcelánoch, ktorý tvorí proti svetlu priesvitný obraz odtienený svetelnými valéry. Lung-čchiian. Najvýznamnejšie a najproduktívnejšie stredisko výroby čínskych kamenin zo seladonovými polevami v provincii Če-ťiang. Pôsobilo asi od 6. do 15. storočia.

Majolika. Označenie pre taliansku keramiku vyrábanú v rôznych strediskách od konca 14. storočia. Je po celom povrchu krytá olovnatocíničitou glazúrou. Dekor sa maľuje farbami vysokého žiaru na zaschnutú glazúru a spolu s ňou sa vypaľuje v žiary asi 1 000 °C až 1 100 °C.

Mezzomajolika (tal.). Polomajolika, označenie pre keramiku s pórovinovým črepom pokrytým engobou. Maľovaný alebo sgrafitový dekor je prekryýt priehľadnou olovnatou glazúrou.

Milde (Ary, cle, 1634 - 1708). Keramik v Delfte, ktorý vyrábal červenú, reliéfne zdobenu kameninu, podobnú čínskej kamenine zo strediska Ji-sing a míšeňské kamenine Bóttgerove. Oba posledné druhy však boli tvrdšie.

Mramorovaná keramika. Miešanie hlin rôznych farieb, takže výsledne pôsobí dojmom mramorovania ako prierez achátu. V Ríme sa užívalo tejto techniky v 1. storočí n. l, v Číne v 6.-9. storočí; od 17. storočia bola obľúbená v anglických strediskách.

Mramorovanie (tiež trasakovánie). Nakvapkávanie dekoru rôznofarebných náčrepou alebo glazúr, ktoré sa za mokra vzájomne prestupujú. Mufle (muflová pec). Schránka z ohňovzdorných tehál vnútri pece, ktorá chráni keramiku pred priamym účinkom plameňa a plynov. Nabešima. Japonský porcelán vyrábaný asi od roku 1660 v oblasti Arity pod patronátom princa Nabešimy. Bol určený len pre domácu aristokraciu, vynikal dokonalosťou tvarovania a tehnického prevedenia, eleganciou dekoru a kultúrou farieb, ktorým dominovali krásne odtiene podglazurne modrej.

Nalepovaný dekor. Reliéfy či plastické detaily vymáčknuté do foriem alebo ručne modelované sa zospodu naškrábnu, prilepí riedkou hlinou na mäkký, trochu zavädnutý črep a zaretušujú. Náčrep (tiež engoby). Hlinité polevy z prírodných alebo umelo zfarbených zemín. Používajú sa na zakrytie črepu z hrubej alebo nečistej hliny a sú základnou hmotou početných dekoračných techník. Nišiki-de (jap.). Viz Imari.

Obtáčania. Začistenie už stuhnutých nádob a dokončenie ich spodku (podední) na hrnčiarskom kruhu.

Ocelotisk. Spôsob podglazurneho i naglazumeho dekoru. Tlačí sa keramickou farbou z kovových dosiek na cigaretový papier, ze kterého sa prenáša na povrch keramiky.

Oribe. Druh japonskej keramiky formovanej bez hrnčiarskeho kruhu v oblasti Seto. Je pomenovaná podľa čajového majstra Furuty Oribe (1543 - 1615), ktorý jej tvorbu inšpiroval. V dekore je charakteristická zelená meďnatá poleva nanášaná vo vysokej vrstve.

Ostřivo. Prísada znižujúce plastickosť keramických hlín.

Osier (fr.). Reliéfny alebo maľovaný dekor na zpôsob prúteného pletiva (osier = vŕbový prút, používaný v košíkárstve). Osier bol pôvodne zavedený v Míšni na stolnom riadu po roku 1730. Otvorený oheň. Spôsob pálenia, v ktorom plamene prechádzajú priamo vypaľovanými predmetmi.

Oxidačné pálenie. Dokonalé spaľovanie s dostatkom kyslíka. Ten spôsobuje, že kovy v hline aj glazúre zachovávajú farbu svojich oxidov. Paj-c’ (čin.). Označenie pre porcelán Blanc de China z Te-chua. Palissy (Bernard, kol. 1510 - kol. 1590). Keramik činný v rokoch 1542 - 1562 v Saintes, neskôr v Paríži. Pre jeho keramiku sú charakteristické reliéfne postavy a omamentika s farebnými olovnatými glazúrami, medzi ktorými prevláda žltá, modrá, sivá, hnedá a mangánová. Jeho tvorba bola napodobňovaná vo Francúzsku, Anglicku, Nemecku a Portugalsku v 19. storočí.

Perská a islámská keramika. Najstarší typ perské keramiky, ktorý sa vyrábal v 10.— 13. storočí južne od Kaspického mora a označuje sa ako Gabri. Je to červená pórovina s bielym náčrepom, do ktorého sa ryl dekor prekrývaný rozlične zafarbenými olovnatými glazúrami. V 13. a 14. storoči vzniklo mnoho keramických stredísk, ktorých tvorba technicky súvisí s talianskou majolikou: Samarra, Susa, Rhages, Kašan, egyptský Fusfát. V dekore prevláda arabeska a štylizované písmo, často sa uplatňuje modro-čierna kombinácia a listre. Zvláštnu triedu tvorí keramika hispanomaurská a farebne bohatšia keramika vyrábaná v 15. —16. storoči v tureckom Isniku. Petunce (z čin.). Skomolenina názvu ,,paj-tchun-c’“ (malé biele bloky). Je to živcovitá hornina, drvená a prefabrikovaná pre keramické dielne v tvare brikiet. Počas pálenia porcelánu sa taví a obklopuje žiaruvzdorné častice kaolínu. Spolu tvoria „telo a kosti“ porcelánu.

Porcelán. Keramika s bielym neprůlinčitým črepom, v slabej vrstve priesvitným. Najstarší čínsky porcelán bol nájdený v hrobkách dynastie Suej z konca 6. storočia. V Japonsku sa začal vyrábať začiatkom 17. storočia (viz Arita), v Evrópe o sto rokov neskôr (viď Bottger). Názov vraj pochádza od Marca Pola, ktorý v ňom videl podobu mušle (talian. porcella).

Porcelán biskvitový. Neglazovaný, väčšinou figurálný porcelán, vyrábaný od päťdesiatych rokov 18. storočia vo Francúzsku (Sèvres), v 19. storočí v rôznych evrópskych porcelánkách. Keďže sa povrchom podobá cararskému a parskému mramoru, je tiež označovany ako porcelán cararský alebo parian.

Porcelán fritový. Druh „mäkkého“ nepravého porcelánu (fr. „pâte tendre artificielle“), kde 75 % hmoty tvorí frita. Prežah sa vypaľuje zasypaný v kremennej múčke pri teplote asi 1 250 °C a potom sa vypáli s nízkotaviteľnou olovnatou glazúrou.

Porcelán kostní (angl. Bone China). Druh mäkkého porcelánu (soft paste). Kostný popel tvorí 40 — 50%. Prežah sa vypaľuje zasypaný v kremennej múčke v žiary asi 1 280 °C, glazúra sa vypaľuje pri 1 100 °C.

Porcelán medicejský. Najstarší druh evrópskeho mäkkého porcelánu, ktorý sa vyrábal v rokoch 1575 — 1587 vo Florencii pod patronátom Francesca Maria de Medici. Zachovalo sa len 59 exemplárov. Porcelán mäkký (nepravý, fr. pâte tendre, angl. soft-paste). Viď Čínsky mäkký porcelán, Porcelán fritový, Porcelán kostný. Porcelán modrobiely (angl. Blue-and-White, čin. čching-paj). Porcelán zdobený podglazurny kobaltovou maľbou. Nejstarší čínsky exemplár nesie datovania 1163 — 1164. Jeho širšie uplatnenie sa však datuje až od 14. storočia. Kvalitný kobalt sa dovážal do Číny z Blízkeho východu od 2. štvrti 15. storočia do polovice 16. storočia (tzv. mohamedánská modrá). Neskôr užívané domáce kobalty majú väčšinou nečistý, sivastý odtieň; ešte okolo roku 1700 docielili cisarskej porcelánky žiaduceho zušľachtenia, ktoré dalo kobaltovému dekoru jasné odtiene, označované neskôr v Evrópe ako Man-darinská modrá alebo Nankingský porcelán. Najvydarenejšie typy nádob a dekory modrobieleho porcelánu 15. storočia sa napodobňovali v Číne samé v 16., 18. aj 19. storočí. Čínsky modrobiely porcelán 16. až 17. storočia sa napodobňoval v Japonsku v 17. storočí (Arita) a začiatkom 19. storočia (Kjóto). V Evrópe napred na delftské fajánsi, neskôr v rôznych porcelánkách.

Porcelán monochromní. Čínsky porcelán a jeho japonske a evrópskej napodobeniny s jednofarebnými polevami, ako je meďnatá červená „Býčia krv“ (čin. Lang-yao), pečeňovo červená, zelena žíhaná farba „broskyňového kvetu“ (čin. ťiang-tou), šivo a fialovo žíhané „flambé“, „nankingská žltá“, kobaltovo modrá, olivovo zelená „seladonová“, hnedozelená „čajového prachu“

Porcelán „peť farieb“ (čin. wu-cchaj). Označenie porcelánu, ktorého dekor kombinuje podglazumi modrú s naglazumími emaily zelenými, žltými, fialovými a tyrkysovými. Doplňuje ju železitá červená a manganitá hnedočierna, čo však nie sú emaily, ale farby. Prvýkrát sa táto kombinácia uplatnila v Číne pred polovicou 15. storočia, väčšieho rozšírenia sa dočkala až koncom 16. storočia. Porcelán polychrómny. Čínsky porcelán s naglazumími emailovými dekory. Viď Famille.

Porcelán s podglazumí červenou. Objavil sa v Číne paralelne s modrobielym porcelánom v 14. storočí. Namiesto podglazumí kobaltovej farby má podglazumí maľbu oxidom medi. Jeho farba často prechádza od červenej k sivozelenej. Až v 17. —18. storočí je jej vypaľovanie dokonale kontrolované.

Porcelán Segerův. Veľmi priesvitný porcelán žltkastej farby, ktorý sa vypaľuje pri teplote 1 250 °C až 1 300 °C (viď Seger). Porcelán škrupinový (angl. Eggschell, Čín. tcho-tchaj, tj. „bezte-lý“). Druh porcelánu s papierovo tenkým črepom a silnou polevou. V Číne sa vyrábal v ére Jung-lo (1403 — 1442). Porcelán tvrdý (pravý, angl. hard-paste). Na rozdiel od tzv. mäkkých porcelánov je jeho črep vypálený do takej tvrdosti, že odoláva normálne oceli. Porcelán železitý. Označenie používané niekedy pre neglazovanú kameninu typu buccaro.

Pórovina (angl. Earthenware, čin. tchao). Druh hmčiny s bielym črepom. Tvrdá pórovina sa niekedy blíži stupňom vypálenia aj tvrdosťou kameniny.

Potaš. Popol rastlinného pôvodu (drevo, slama), ktorý pri tavení keramiky a glazúr pôsobí ako tavidlo.
Preto-porcelán. Keramika z doby čínskej dynastie Han (2. storočia pr. n. 1.). Obsahuje kaolín a živec, črep je nepriehľadný.

Prežah. Prvé, väčšinou nižšie pálenie črepu bez glazúry. Raku-jaki (jap.). Mäkká, hrubá, väčšinou ručne modelovaná a nízko pálená japonská keramika nahnedastéj alebo sivočiernej farby.

Raku-jaki (jap.) mäkká, hrubá, väčšinou ručne modelovaná a nízko pálená japonská keramika. Doslovný preklad „radosť“ alebo „uspokojenie“ naznačuje, že jej tvorcovia boli od polovice 16. storočia v Kjóte ako profesionálny, tak amatérski estéti čajového obradu. Kryli ju čierne a hnede polevy (čierne raku) alebo tenké priesvitné polevy slamovo žltej až červenej (červené raku). Pálili sa v malých pieckach v žiary asi 950 °C, vyjímaly sa z pecí v maximálnej teplote a schlazovaly ponorením do vody. Krakle glazúry a jazvy po kliešťoch byli považované za estetickú prednosť. V posledných rokoch je technika raku obľúbená aj v Amerike a Evrópe.

Redukční pálení. Vypaľovanie keramiky a porcelánu pri minimálnom prístupe kyslíka. Prítomný uhlík uberá oxidu kovov kyslík a redukuje farbu z oxidov na čistý kov.

Sacuma. Keramické stredisko založené japonským feudálnym rodom Sacuma koncom 16. storočia na ostrove Kjúšú za pomoci násilne presídlených korejských hrnčiarov. V 17. storočí sa v Sacume pálila jemná biela kamenina so slonovinovo bielou glazúrou pokrytou mikroskopickými krákly. Koncom 18. storočia sa na nej objavuje umiernený dekor emailovými farbami, po polovici 19. storočia prevažuje tendencia k prehnanému dekoru s figurálnymi námetmi na pórovine. Keramika zo Sacumy sa hojne vyvážala do Evrópy. San-cchaj-yao (Čín.). Viď Glazúry troch farieb.

Seger (Hermann, August, 1839 — 1893). Nemecký chemik. Vynašiel okrem iného: „Segerův vzorec“ pre výpočet keramických glazúr, „Segerove žiaromerky“, ktorými sa dodnes meria teplota v peci, Segerův porcelán (1880) a opísal výrobu redukčnéj červeno meďnatej glazúry.

Seladon (z fr.). Termín odvodený od mena hrdiny romance „L’Astrée“ od Honoré ďUrfé. Hrdina tejto populárnej frašky nosil kostým olivovo zelenej farby a jeho meno sa v Evrópe ujalo pre podobnú farbu glazúry aj všetku produkciu porcelánovité kameniny Ďalekého východu, kryté živcovitými glazúrami. Seladonová farba vzniká redukciou oxidu železa v glazúre. Jej tón sa mení množstvom oxidu, výškou pálenia a spôsobom redukcie. Najstarší „seladony“ pochádzajú z čínskych hrobiek asi z 15. storočia pred n. 1., ich produkcia v Číne kulminovala v 10.— 15. storočí, v Koreji v 12. —14. storočí (viď Korjó). V posledných storočiach sa seladonová poleva uplatňovala na porcelánu ako na Ďalekom východe, tak v Evrópe (viď Lung-čchuan-yao, Jue-yao, Žu-yao).

Severné seladony. Porcelánovitá kamenina s živcovitými glazúrami bola hlavne dielom jihočínskych hrnčiarov. Len v provincii Če-ťiang udáva literatúra už pre 6. storočí na tucet stredísk. Vyrábala sa však aj na severe, kde mala spravidla intenzívnajšie' odstiene sklovito priesvitné glazúry. Predpokladalo sa, že sa vyrábala okolo roku 1100 v tzv. „Východných dielňach“ Tung-yao na severovýchod od sídelného mesta Kai-fengu. V poslednej dobe sa však našli aj iné severne dielne, z ktorých nejproduktívnejší v Yao-čou v provincii Šen-si.
Sgrafito (tiež sgraffiato). Všeobecne technika dekoru proškrabovaného v glazúre, farbe alebo engobe na črep inej farby.

Siderolit - neglazovaná keramika, vyrábaná v našich krajinách v 19. storočí ako napodobenina anglickej kameniny Wedgwood. Prežahlý črep sa niekedy napúšťal fermežou a potom lakoval. Siegburská kamenina. Šedá alebo biela tvrdo pálená kamenina so soľnou glazúrou a reliéfnym dekorom z formy, vyrábaná od 15. storočia v Siegburku v Porýní. Koncom 16. storočia presídlili hrnčiari odtiaľ do Westerwaldu.

Sing-yao (čin.). Biely porcelán dynastie Tchang (7. —10. storočia), vyrábaný blízko Luo-jangu a v iných strediskách provincie Che-nan. Vyvážal sa na západ a bol vykopaný aj v Egypte.

Spoekanie. Fyzikálny a chemický proces, pri ktorom dochádza pôsobením vyššej teploty na spájanie drobných částíc vo väčšie celky za čiastečného alebo aj úplného vymiznutia pórovitosti.

Solitaire (fr.). Raňajkový servis pre jednu osobu.

Črep. Názov pre hlinené telo keramického predmetu.

Sueki (jap.). Najstaršia japonská kamenina z jemnej tmavej hliny, vyrábaná asi od 5. storočia. Povrch niekedy kryje náhodný film zásaditej glazúry. Táto keramika bola vyhradená obradným a obetným účelom.

Swatow. Označenie porcelánu z miestných juhočínských dielní, ktorý sa vyvážal do Japonska a juhovýchodnej Ázie. Má hrubší črep a voľne maľovaný modrobiely alebo zelený a červený dekor. Šino-jaki (jap.). Japonská kamenina so silnou bielou živcovitou polevou a jednoduchými podglazurními dekory. Dielne boli uvedené v oblasti Mino koncom 16. storočia a meno je odvodené od slávneho čajového majstra Šino Šóšina.

Šlikr. Stekutena hlina k liatiu do sadrových foriem. Menej často sa tiež označuje českým názvom brečka alebo kal.

Šu-fu-yao (čin.). Doslova „porcelán pre Tajnú radu“, prvý porcelán vyrábaný v Ťing-te-čenu pre cisársky dvor za dynastie Júan (1280 — 1368). Má nepriesvitnu nazelenalú polevu a reliéfne či rytý dekor väčšinou s motívmi lotosov a s čínskymi znakmi šu-fu. Švarclot. Čierna farba, používaná väčšinou domackými maliarmi od poslednej štvrti 17. a v 1. polovici 18. storočia pre maľbu na fajáns, sklo a porcelán. Maľba často kombinovaná s železitou červeňou a zlatom.

Tavivo. Substancia, ktorá v kombinácii s keramickou hmotou alebo glazúrou uľahčuje pri vypaľovaní jej tavenie. Ako tavidlo napr. pôsobí potaš, olovo, vápnik a pod.

Temmoku (jap.). Všeobecne používané označenie pre klasickú čínsku keramiku s hnedými a čiernymi polevami (viď Chenanské temmoku, Ťi-čou-yao, Tien-yao).

Terakota (z talian. terra cotta = pálená hlina). Keramika z neglazovanej póroviny. Termín sa používa predevšetkým pre drobnú plastiku, zhotovované z foriem.

Teralit. Neglazovaná leštená keramika, ktorá sa u nás vyrábala v 19. storočí a napodobňovala rímsk terru sigillatu.

Terra nigra (talian.). Tento výraz znamenajúci doslova „čierna hlina“ označuje hrubšou čiernou keramikou napodobňujúcu terru sigillatu. Vyrábala sa hlavne v 3. a 4. storočí n. 1. v niektorých rímskych provinciách.

Terra sigillata (talian.). Neglazovaná keramika s červeným lesklým povrchom, ktorá sa vyrábala v Taliansku a v rímskych provinciách asi od konca 1. storočia pred n. 1. v okolí Arretia, neskôr v rímskach provinciách. Názov je odvodený od lat. sigillum = pečať, razidlo, kolok, lebo reliéfny dekor bol vytláčaný do formy dreveným alebo hlineným razidlom. Niekteré výrobky boli opatrene aj dielenskými pečiatkami. Niekedy bol tento typ antickej keramiky zdobený barboti-nem.

Ting-yao (cín.). Porcelán dynastické éry Sung (960 — 1279) s veľmi tenkým črepom a slabo nazelenalou glazúrou. Dezén je rytý alebo reliéfne vytlačený z negatívnej formy. Sprvu bolo hlavným strediskom Ting-čou v provincii Che-pei, po roku 1127 sa vyrábalo v Ťing-te-čenu a iných juhočínskych dielňach. Zriedkavo existuje aj hnedé a čierne Ting-yao.

Točíř. Keramik vytáčajúci nádoby na mechanickom kruhu šablónou do sadrových foriem.

Ťing-te-čen (čin.). Najväčšie svetové stredisko na výrobu porcelánu v provincii Tiang-si. Pod cisárskou kontrolou pracovali tamojšej dielni od 13. storočia. Obdobie 1684 — 1749 znamenalo pre mesto najväčší rozkvet ako množstvom, tak kvalitou produkcie. Popri troch tisíc štátnych pecí tam operovalo niekoľko sto súkromých manufaktur. V súčasnej dobe je Ťing-te-čen opäť jedným z nejväčších svetových stredísk výroby porcelánu.

Vytáčanie z voľnej ruky. Vytváranie nádob na hrnčiarskom kruhu bez pomoci foriem alebo šablón.

Wedgwood (Josiah, 1730 — 1795). Zakladateľ manufaktúry na kameninu Etruria vo Staffordshiru, uvedenej do prevádzky 1769. Wedgwoodská kamenina. Termín používaný často iba pre tzv. jaspisový tovar (Jasper ware); správne však označuje súhrnne všetky druhy vyrábané v manufaktúre J. Wedgwooda ako „Queen’s ware“, „Tortoiseshell ware“, „Etruscan ware“, rosso antico, achát, basalt, parský porcelán i.

Westerwaldská kamenina. Šedá tvrdo pálená kamenina, zdobená kobaltovo modrou alebo mangánovou glazúrou a razítkovaným dekorom. Výroba, prenesená do tejto oblasti koncom 16. storočia zo Siegburgu a Raeren, sa rozvinula hlavne v 17. storočí. Wu-cchaj-yao (čin.). Viď Porcelán piatich farieb.

Zatáčení. Vytváranie nádob na mechanickom kruhu šablónou do foriem.

Ztekutivo. Látka pôsobiaca stekutenie keramickej hmoty, napríklad sóda alebo vodné sklo.

Převzato z publikace: Rada, P. Techniky keramiky. Aventinum 1990. ISBN 80-85277-88-3
Ilustrativní foto: Basecamp MUGS 2013

Autor: mugs  |   Sekce: ČLÁNKY   |   Tisk   |   Poslat článek známému

Diskuse

Zobrazit vše Zobrazit vybrané Vložit příspěvek


Napište nám

Jméno:
Příjmení*:
Email*:
Telefon:
Text vzkazu*:

antispam
Zadejte text z obrázku
* Takto označená pole je nutné vyplnit.



Sdílet na FacebookSdílet na Google+Sdílet na TwitterSdílet na LinkedInPoslat odkaz emailemVytisknout tuto stránku

RSS kanál  |  XML Sitemap  |  Mapa webu  |  Redakční systém WebRedakce - NETservis s.r.o. © 2020

REKLAMNÉ HRNČEKY MUGS 2012 

Administraci zajišťuje redakční systém společnosti NETservis s.r.o.