KERAMICKÉ VÝROBKY

Hlavní stránka / ČLÁNKY / KERAMICKÉ VÝROBKY

27.3.2013

KERAMICKÉ VÝROBKY

K hrnčarine radíme všetku keramiku s farebným prulinčitým črepom, glazovanú aj neglazovanú. Patrí sem nielen typické úžitkove hrnčiarske výrobky, ale aj iné druhy keramiky, ktoré majú špeciálne pomenovanie:

Terakota

Výraz vznikol z talianskeho terra cotta (pálená hlina). Všeobecne tento názov označuje neglazovaný červeno-hnedý črep, ostrený väčšinou šamotom alebo aj mletou tehlovou múčkou. Podľa druhu použitého ílu môže byť však tehlová, pórovinová, kameninová apod.

Terakota slúži najmä pri zhotovení figurálnej keramiky, reliéfov a rozličných ozdobných aj úžitkových predmetov.

Názov terakota sa však užíva aj pre antické predmety vyrobené z tohto materiálu. Typickým príkladom sú tzv. „tanagry“, žánrové sošky pomenované podľa antického mesta Tanagra v Boiotii, kde ich výroba vyvrcholila v rannej helenistickej dobe. Tanagry sa používali najmä pri pohrebných obradoch. Pálili sa oxidačne na cca 900 °C a kolorovali sa za studená zemitými farbami.

Medzi terakoty patrí však aj ďalšie typy keramiky, napríklad predkolumbijské indiánske predmety.

Neglazovaný keramický črep sa niekedy maľuje aj farbami za studená. Ľudové hrnčiarske figúrky, zdobené touto technikou, sú veľmi zaujímavé. V poslednej dobe aj výtvarníci, zvlášť v USA, používajú namiesto keramických fareb, farby akrylové.

Zakurovaná keramika

Ide o neglazurovanú hrnčarinu, vypaľovanou v primitívnych poľných peciach. Po dosiahnutí potrebnej teploty (asi 940 °C) sa priloží ešte jedna dávka veľa smolného dreva a otvor pece sa starostlivo utesní ílom. Týmto zpôsobom sa pálilo v starších peciach. Novo sa zadymuje aj naftalínom, dechtom, pilinami s olejom a inými materiálmi vyvolávajúcimi silný dym. Dym a plyny prejdú všetkými predmetmi v peci, v póroch črepu sa usadí sadza, a nádoba sa tak stane menej priepustnou.

Predmety určené na zadymenie sa leštia pomocou hladítok z tvrdého dreva, kosti alebo kameňa. Preto sa do hmôt spracúvaných touto technikou pridávajú plastickejšie kaolinitické íly, ktoré sa lepšie leštia. K lešteniu sa nejlepšie hodí polosuchý črep v tzv. koženom stave. Oblé predmety vyleštíme nejľahšie na hrnčiarskom kruhu. Vypálený, zafajčený predmet je matne šedý s čiernym, tuhovo lesklým dekorom.

Už pri nakladaní pece pamätáme na to, že dymové plyny majú preniknúť naozaj do všetkých predmetov. Preto nedávame nádoby na seba, ako je to obvyklé pri pálení iných druhov keramiky. Tiež pri chladnutí dbáme, aby do pece nevnikol predčasne vzduch a usadené sadze znova nezhoreli.

Medzi zadymenú keramiku patrí aj etruské buccheri nero, ktoré sa zhotovovali z humusovitej hliny ťažené pri dobývaní rašeliny. Rašelinou sa táto keramika tiež bez prístupu vzduchu redukčne vypaľovala. Spálený humus zostal v črepe ako čierny uhlík.Túto techniku možno napodobniť aj v bežnej peci. Predmety vytvorené z hliny zmiešame s 10 -15 % mletého dreveného uhlia, zasypeme dreveným uhlím alebo koksovou drtí a vypálime v nepriedušne zatmelenom šamotovom puzdre na 900 °C.

Terra sigillata

Ešte v nedávnej dobe sa nevedelo takmer nič o zložení a výrobe čierno maľovaných gréckych váz aj červeno-hnedých rímskych nádob zdobených figurálnymi reliéfy, zvanými terra sigillata.

Matný povrchový lesk, typický pre tieto výrobky pálené okolo 1000 °C, bol napodobňovaný leštením alebo lakovaním črepu. Dnes vieme, že ide o slabú vrstvičku hlinitej glazúry pripravenej z koloidného roztoku illitického železitého ílu. Reliéfy vtlačovali rímski hrnčiari do mäkkého črepu pečiatkami z pálenej hliny. Farebnosťou a spôsobom zdobenia výrobky pripomínajú pečatný vosk. Táto vonkajšia podobnosť im v neskoršej dobe dala meno.

Japonské raku

Rako je názov keramiky, ktorá sa v Japonsku používa pri pití čaju. Prvý raku vyrobil v 16. storočí v Kjóte hrnčiar Chojiro (1516 - 1592) na podnet tamojšieho čajového majstra Rikyu (1521 - 1591). Slovom raku tento druh keramiky pomenoval mladší brat objaviteľa Joke a zároveň meno Raku prijal ako rodové. V Kjótu sa táto keramika vyrába už po štrnásť generácií. Od doby Raku III. - Dony (f 1956) ju tvoria v rovnakom dome doteraz. V japončine raku znamená pôžitok, radosť, spokojnosť, blaženosť.

S výrobou raku zoznámili mimoázijské keramiky Angličan Bernard Leach, ktorý v Japonsku prežil mnoho rokov. Leach opisuje spôsob výroby červené raku - aka a čierné raku - kuro. Črep oboch musí byť schopný znášať prudké zmeny teploty, a preto sa do základnej hmoty musí pridať 25 - 30 % šamotu. Pre červenú raku sa na prežahlý črep nanesie hrubá vrstva okru pod priehľadnu glazúru a vypaľuje sa pri teplote cca 850 °C. Odtieň sa mení podľa akosti okru a sily glazúry. Za najkrajšiu je považovaná sýta lososová farba.

Čierná raku sa glazuje hrubo nanesenou čiernou olovnato-železitou glazúrou a pália sa redukčne pri teplote 1100 až 1200 °C. Oba druhy raku sa vypaľujú v špeciálnej peci alebo aj v normálnej peci však upravené tak, aby vypaľovaný predmet mohol byť kliešťami vyňatý, akonáhle teplota dosiahne potrebného stupňa je ponorený do studenej vody. Skôr než rozžeravený predmet ochladíme vo vode, môžeme ho lokálne redukovať. Postačí, ak ho vložíme do drevených hoblín, pilín, pilín s olejom, alebo ho môžeme aj zabaliť do zaolejovaných handier. Tým sa docieli zvláštnych farebných odtieňov a listrových efektov. Kliešte zanechajú v glazúre jazvy. To však, ako píše B. Leach, je považované za prednosť. Za samozrejmú vlastnosť raku glazúry je považováné aj jej popraskanie.
Po vytiahnutí prvého vypáleného predmetu môžeme do rozpálenej pece ihneď kliešťami vložiť predmet ďalši. Po dosiahnutí potrebnej teploty (po otvorení pece teplota samozrejme poklesla) vypaľujeme predmet ešte asi 20 minút. Cyklus pálenia sa môže takto plynulo opakovať.

Majolika a fajansa

Na súostrovie Baleáry v Stredozemnom mori sa sústreďovala v 15. storočí výroba keramiky, ktorú tu založili Arabi. Podľa nejväčšieho ostrova Mallor-ka bol riad, vyvážaný odtiaľ v 15. storočí do Talianska, nazývané majolika.

Slovo fajansa pochádza od mesta Faenza u Bologa. V 16. storočí sa v Taliansku preslávila výrobou keramiky. Ani odborná literatúra medzi majolikou a fajansy nerobí výrazný rozdiel. Podľa pôvodu by sa slovo majolika malo používať pre keramiku s farebným črepom a nepriehľadnou farebnou glazúrou, zatiaľ čo názov fajansa by mal označovať keramiku so svetlým vápenatým črepom a bielou kryciou glazúrou, ktorú faenzská výroba vtedy vynikala. Situáciu skomplikovali počas 19. storočia a na začiatku 20. storočia niekteré anglické a nemecké továrne vyrábajúce pod názvom majolika engobované a iné druhy keramiky.

Dnes sa výraz fajansa používa pre všetku keramiku tohto druhu bez rozdielu pôvodu. Termínom majolika je označovaná fajansa talianska. Pri tejto keramike slúžia k výrobe črepu hrubé vápenaté íly alebo obyčajné hrnčiarske hliny s prídavkom 10 až 40 % plavenej kriedy.

Výzdobou typickou pre tento tovar je maľba do surového emailu (glazúry). Výška teploty pálenia je 950 C až 980 °C. Odborná literatúra v tejto súvislosti používa termín fajansa s farbami „veľkého“ ohňa. Pomáha ho tak odlišovať od fajansy zdobenej „muflovými“ farbami na vypálenej glazúre. Akonáhle je maľba dokončená, výrobok sa vypaľuje ešte raz na 700 °C až 800 °C. S touto technikou sa prvýkrát stretávame v roku 1664 v holandskom Delfte.

Kamenina

Spolu s porcelánom patrí kamenina k skupine keramiky s hutným črepom, to znamená s nasiakavosťou menšou ako 5. Črep môže byť farebný aj biely (kamenine s bielym črepom sa hovorí tiež porcelánová).

Základnou surovinou na výrobu kameniny sú kameninové íly, ktoré sa miešajú s ostatnými zložkami - živcom, kremeňom, šamotom ai. Okrem výslovne kameninovej soľnej glazúry používajú sa aj glazúry hlinité, živcové a olovnatoživcové. Teplota pálenia sa pohybuje podľa zloženia črepu medzi 1200 až 1280 °C.

Vlasťou kameniny je pravdepodobne Čína, kde sa kamenina vyrábala už v 7. storočí pr. n. l. Čínska kamenina s farebnými redukčnými glazúrami, nazývaná v Evrópe seladon alebo sang de boeuf, zostáva dodnes vzorom dokonalosti. V Evrópe sa kamenina objavuje až v 11. storočí v Nemecku, kde k nejväčšiemu rozkvetu dospela v priebehu 15. a 16. storočia. Z Nemecka sa výroba kameniny rozšírila do ostatných krajín Evrópy.

Hranice medzi tvrdou pórovinou, bielou kameninou a porcelánom nie sú presne vymedzené. Príkladom sú niekteré druhy Wedgwoodovej keramiky, ktorá nesie zároveň rysy kameniny. Príkladom prechodu medzi kameninou a porcelánom je aj tzv. poloporcelán. Jeho črep je sice spekaný a bielo sa vypaľujúci, ale eště nie je úplne priesvitný.

Bóttgerova kamenina

Keď Johann Friedrich Bóttger hľadal zloženie pravého porcelánu, vyrobil v roku 1707 červenú kameninu typu čínskej Yi-hsing.

Bóttgerove výrobky patrili medzi naj drahšie módne keramiky tej doby. Boli opracovaváné broúsením, leštením a rytím na sklárskych strojoch, zasadzované do drahých kovov, zdobené perleťou, slonovinou, perlami a emailom. Pôvodná receptúra sa nezachovala, ale v Míšni sa podarilo vykonať analýzu pôvodnej kameniny a podľa nej znovu predpis zostaviť. Od roku 1922 bola výroba obnovená.

Prevzaté z publikácie: Rada, P. Techniky keramiky. Aventinum 1990. ISBN 80-85277-88-3
Ilustratívne foto: Basecamp MUGS 2013

Autor: mugs  |   Sekce: ČLÁNKY   |   Tisk   |   Poslat článek známému

Diskuse

Zobrazit vše Zobrazit vybrané Vložit příspěvek


Napište nám

Jméno:
Příjmení*:
Email*:
Telefon:
Text vzkazu*:

antispam
Zadejte text z obrázku
* Takto označená pole je nutné vyplnit.



Sdílet na FacebookSdílet na Google+Sdílet na TwitterSdílet na LinkedInPoslat odkaz emailemVytisknout tuto stránku

RSS kanál  |  XML Sitemap  |  Mapa webu  |  Redakční systém WebRedakce - NETservis s.r.o. © 2020

REKLAMNÉ HRNČEKY MUGS 2012 

Administraci zajišťuje redakční systém společnosti NETservis s.r.o.